Navigácia

Výber jazyka

Obsah

Kostol


Patróni kostolov a farností
 

KostolPatróni kostolov vo farnosti

Kostoly podľa katolíckej tradície pri vysviacke boli zasvätené, a tak zverené pod ochranu niektorému duchovnému patrónovi.


Božské Srdce Ježišovo (Rajecké Teplice)

Osobitná úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu začala v 12. storočí (sv. Anzelm, sv. Bernard), v 13. storočí táto úcta dosiahla vrchol (bl. J. Hermann, sv. Luitgarda, sv. Mechtilda, sv. Gertrúda, sv. Bnaventúra, sv. Albert Veľký, bl. Henrich Suso, sv. Katarína Sienská). V ďalších storočiach túto úctu rozširovali sv. Bernardín Sienský, bl. Peter Faber, sv. František Borgiaš, sv. Peter Kanízius, sv. František Saleský.
Apoštol liturgického kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho bol sv. Ján Eudes (+1680), ktorý zložil aj texty pre omšu a ofícium, a tak prvá liturgická slávnosť sa konala roku 1672. Tento sviatok prijali mnohé diecézy vo Francúzsku. Na základe zjavení sv. Margity v rokoch 1673-75 sa úcta k Ježišovmu Srdcu veľmi vzmáhala napriek silným odporcom tejto úcty napríklad zo strany jansenistov, až roku 1856 pápež Pius IX. ustanovil tento sviatok pre celú Cirkev.
Ľudia prichádzajú do Rajeckých Teplíc za žriedlom liečivej vody, Kostol Božského Srdca Ježišovho chce byť žriedlom, kde možno načerpať pre duchovný život.


Nanebovzatá Panna Mária (Rajecké Teplice)

Podľa tradície z poapoštolského obdobia Panna Mária nezomrela pre chorobu alebo starobu, ale usnula túžbou po svojom Synovi, túžbou po nebi. Jej hrob našli prázdny. Tradícia uchovala miesto tohoto hrobu v Jeruzaleme na úpätí Olivovej hory neďaleko Getsemanskej záhrady. Jeruzalemský biskup tu v 5. storočí dal postaviť chrám Usnutia Panny Márie. Archeologické vykopávky na tomto mieste odkryli cintorínsku zónu z 1. storočia.
Pamätný deň smrti Panny Márie je najstarším mariánskym sviatkom. Má svoj pôvod už v apoštolskej dobe v 1. storočí. Verejne sa začal sláviť až po ukončení prenasledovania kresťanov. Bol známy už sv. Hieronymovi a sv. Augustínovi v 4. storočí. Dnes sa slávi 15. augusta.
Panna Mária pre výnimočné postavenie v dejinách spásy, pre jej bezhriešnosť a úzke spojenie s Kristom ako prvá zo stvorení dostala plnú účasť na vzkriesení a oslávení svojho Syna.
Boh ju vzal s telom i dušou do nebeskej slávy. Jej telo bolo prežiarené Božím Duchom, prestali naň platiť zákonitosti hmoty a dostalo novú oslávenú existenciu.
Nanebovzatá Panna Mária je prvotinou oslávenej Cirkvi. Ukazuje nám zmysel a posledný cieľ nášho života. Preto je pre nás znamením nádeje a útechy.
My sme na ceste do večnosti. Naša cesta je plná prekážok a nebezpečenstiev. Duchovný pohľad na Nanebovzatú nás vedie k odvahe nepodľahnúť materializmu a konzumnému spôsobu života, prežiť si pravdu viery „Verím vo vzkriesenie tela a v život večný“. Nanebovzatá nám je vzorom a pomocníčkou. Vstup do Kostolíka Nanebovzatej v Rajeckých Tepliciach nás vyzýva nasmerovať sa na nebeské veci, nasledovať Pannu Máriu v jej zjednotení s Kristom účasťou na svätej omši a živou modlitbou, vložiť sa do jej orodovania a ochrany.


Všetci svätí (Kamenná Poruba)

Na základe sprostredkovaného zjavenia v apoštolskom vyznaní viery vyznávame: „Verím v spoločenstvo svätých“. Vlastnosťou kresťanského spoločenstva je, že nezaniká smrťou.
Všetci svätí žijú a kraľujú s Kristom a sú aj pri nás a s nami.
Svätci boli takí istí ľudia ako my. Mali podobné ťažkosti ako my. Museli bojovať so zlým duchom, so svetom okolo seba i so sebou. Mnohí prišli do neba z veľkého súženia. Ale nedali sa zlomiť, udržali sa v životných zápasoch a víťazne obstáli. Stali sa svedkami Krista a jeho predĺženými rukami v tomto svete. Mnohí zredukovali svoj životný ideál do jedného slova: Ježiš. A získali plnosť života – svätosť. Niektorí boli telesne i duševne krásni, silní, bystrí, vzdelaní. Sú však medzi nimi aj ľudia s ťažkými povahami, nepríjemní, vzdorovití, ľahkomyseľní, ktorí sa však nechali pretvárať Božou milosťou. Veľa je medzi nimi takých, čo nie sú vzormi, ale svojou spoluprácou s Božou milosťou sa spasili. Sú medzi nimi známi i neznámi svätci, naši príbuzní, priatelia, známi, trpitelia. Ich sviatok slávime 1. novembra.
Mnohí svätci sú nám daní za vzory v pozemskom živote. Vyzývajú nás žiť svoj každodenný život s Kristom, verne a svedomite si plniť svoje stavovské povinnosti v prítomnom okamihu so správnym úmyslom. Nie pre sebecké záujmy, výhody, odmeny, pochvaly, pôžitky, ale z lásky k Bohu a k iným ľuďom.
Svätci sú pomocníkmi na našej životnej ceste. Medzi nimi a nami existuje duchovné spojenie. My ich môžeme vzývať a oni nám pomáhajú svojím orodovaním.
Pobudnutie v Kostole Všetkých svätých v Kamennej Porube môže znamenať pre nás oslavu Boha vo všetkých svätých, prežitie si spoločenstva so všetkými svätými v duchu živej viery s prosbou o pomoc pri dosiahnutí osobnej svätosti.


Svätí Cyril a Metod (Poluvsie)

Svätí Cyril a Metod sú naši slovenskí i slovanskí vierozvestovia. Roku 863 na žiadosť kniežaťa Rastislava poslal ich byzantský cisár Michal III. na Veľkú Moravu. Svätí bratia začali prekladať Sväté písmo a liturgické knihy do staroslovienčiny, zaviedli u nás slovanskú liturgiu a svojím účinkovaním u nás prehĺbili kresťanstvo.
Po trojročnom pôsobení pozval ich pápež do Ríma. Tam Konštantín vstúpil do kláštora, prijal rehoľné meno Cyril a zakrátko zomrel 14. februára 869.
Pápež Hadrián II. ustanovil Metoda za panónskeho a moravského arcibiskupa a za pápežského legáta medzi Slovanmi. Pri návrate na Veľkú Moravu bavorskí biskupi Metoda zajali a poltreťa roka ho väznili. Na zákrok pápeža Metoda prepustili z väzenia. Pápež Ján VIII. roku 880 povolil slovanskú liturgiu. Arcibiskup Metod po návrate pokračoval v práci ako arcibiskup, dokončil preklad Svätého písma a zostavil veľkomoravský zákonník. Zomrel 6. apríla 885.
V čase Metodovej smrti bolo v jeho arcidiecéze asi 200 kňazov, diakonov a subdiakonov. Učeníci našich vierozvestov po Metodovej smrti museli opustiť Veľkú Moravu. Pokračovali v apoštolskom diele v Bulharsku, Chorvátsku, Slovinsku, Macedónii, v Čechách a v Poľsku. Medzi najvýznamnejších žiakov Cyrila a Metoda patrili Gorazd, Kliment, Naum, Angelár a Sáva, ktorých spolu s ich učiteľmi v Bulharsku uctievajú ako svätých pod menom svätí Sedempočetníci. Sviatok sv. Cyrila a Metoda sa u nás slávi 5. júla, spomienka sv. Gorazda a spoločníkov je 27. júla.
Návšteva Kostola sv. Cyrila a Metoda v Poluvsí nás povzbudzuje zachovať si dedičstvo viery a nabrať posilu pre ohlasovanie evanjelia v dnešnom svete.


Svätá Katarína Alexandrijská (Konská)

Pochádzala z kráľovského rodu a žila v egyptskej Alexandrii na rozhraní 3. a 4. storočia. Bola neobyčajne krásna a vynikala učenosťou. Odmietala každého nápadníka s poznámkou, že svoju ruku dá len tomu, ktorý bude od nej vznešenejší, bohatší a múdrejší. Raz sa na púšti stretla s kresťanským pustovníkom, ktorý jej povedal, že nájde primeraného ženícha len vtedy, keď uverí v Ježiša Krista. Daroval jej obrázok Panny Márie s Ježiškom na rukách a dodal, že toho ženícha dostane len za pomoci jeho Matky. Katarína čoskoro nato prijala krst a pokladala sa za Kristovu nevestu.
Onedlho sa v Alexandrii konala obeť na počesť pohanských modiel. Novopokrstená kresťanka odmietla obetovať modlám a svojou výrečnou obranou kresťanstva uviedla do rozpakov cisára Maximina (311-313). Ten pozval 50 učencov, aby vyvrátili jej vieru. Keď sa všetci pod vplyvom Kataríny stali kresťanmi, cisár ich dal upáliť na hranici v strede mesta. Katarínu cisár vrhol do väzenia, kde bola 11 dní bez jedla a nápoja, podrobil ju bičovaniu, dal ju lámať na kolese, ktoré sa však rozpadlo na kúsky. Nakoniec jej dal sťať hlavu. Jej ostatky sa uchovávajú v pravoslávnom kláštore na hore Sinaj. Tradične sa znázorňuje s mečom, palmou, knihou alebo so zlomeným kolesom. Má spomienku 25. novembra.
Katarína, panna a mučenica, patrila v stredoveku po Panne Márii k najuctievanejším sväticiam. Radila sa medzi 14 pomocníkov v núdzi. Je patrónkou vzdelancov a viacerých povolaní a stavov (napríklad dievčat, panien, manželiek, učiteľov, študentov i žiakov).
Pobyt v Kostole svätej Kataríny Alexandrijskej v Konskej môže byť prosbou o zachovanie viery, čistoty i o vytrvalosť v životných skúškach.


Svätá Helena (Stránske)

Svätá Helena pochádzala z dnešného severozápadného Turecka, kde sa narodila okolo roku 255. Ako jednoduchú ženu vzal si ju za manželku vysoký rímsky dôstojník Konštancius. Jej rodinné šťastie netrvalo dlho. Muž ju zanechal, keď sa stal spolucisárom Rímskej ríše. Po rokoch poníženia sa predsa len dožila uznania. Jej syn Konštantín, keď sa stal cisárom, pozval ju k sebe a korunoval ju za cisárovnú. Konštantín roku 313 milánskym ediktom priznal kresťanom úplnú slobodu, i keď krst sám prijal až roku 337 na smrteľnej posteli. Helena ako cisárovná bola spolupracovníčkou pri pozdvihnutí kresťanstva po období prenasledovaní. Vynikala dobročinnosťou a veľkodušnosťou voči chudobným, chorým a zajatcom.
Cisárovná Helena sa v roku 324 vybrala na púť do Svätej zeme a v Jeruzaleme na Golgote dala hľadať Kristov kríž. Po odstránení základov pohanského chrámu roku 326 našli sa tu tri kríže, klince, tabuľka s nápisom INRI a nástroje Ježišovho umučenia.
Jeruzalemský biskup sv. Makárius jej pomohol zistiť kríž, na ktorom bol ukrižovaný Pán Ježiš. Dal zaniesť tri kríže k tažko chorej nábožnej kresťanke Libanii. Pri dotyku s tretím krížom sa hneď uzdravila. Svätá Helena poslala jednu čiastku kríža pápežovi do Ríma, druhú čiastku cisárovi Konštantínovi do Carihradu a tretiu čiastku ponechala v jeruzalemskom chráme sv. Kríža, ktorý dala postaviť na mieste nájdenia, tak ako aj baziliku Narodenia v Betleheme a kostol sv. Kríža v Ríme.
Zomrela 18. augusta 328 a pochovaná je v rímskom chráme S. Maria in Aracoeli. Znázorňuje sa s cisárskou korunou na hlave a s krížom v rukách. Vzýva sa ako patrónka baní a kopáčov pokladov, pomocníčka v boji proti ohňu a blesku, pri nájdení stratených vecí.
Svätá Helena za pomoci jeruzalemského biskupa Makária slávnostne pozdvihla Ježišov kríž k verejnej úcte pre celý svet, keď na Golgote dala postaviť chrám sv. Kríža. Ako ona i my máme postaviť nad osobným krížom chrám svojej modlitby, svojho zjednotenia s Kristom. K tomu nás povzbudzuje zastávka v Kostole svätej Heleny v Stránskom.


Povýšenie Kríža (Kunerad)

Ostatky Ježišovho kríža, ktorý našla svätá Helena, boli u kresťanov vo veľkej úcte. Kríž sa stal znakom kresťanstva.
Roku 614 perzské vojsko dobylo mesto Jeruzalem, vyplienilo ho a odviezlo aj ostatky Ježišovho kríža i s jeruzalemských patriarchom Zachariášom.
Východorímsky cisár Heraklios roku 622 vstúpil do vojny s Peržanmi, porazil ich vojská a získal naspäť ostatky Ježišovho kríža. Slávnostne ich priviezol do Jeruzalema a osobne bez cisárskych ozdôb ich vyniesol do chrámu na jeruzalemskej Kalvárii. To sa stalo 14. septembra 629 a odvtedy sa slávi sviatok Povýšenia Kríža.
Ukrižovaný Kristus nás v Kostole Povýšenia Kríža oslovuje: Až ja budem vyzdvihnutý, všetkých pritiahnem k sebe. Pod týmto znamením našej viery prežime si Kristovu obetu i našu spásu. Pod znamením našej nádeje načerpajme posilu a útechu. A povýšme kríž v našom živote i v našich rodinách.